Peter Zeman
"Vždy som chcel písať. Skôr než som vôbec vedel čítať, pretože knihy ma už od detstva fascinovali."
Peter Zeman je absolventom FFUK, odbor žurnalistika. Vyše dve desaťročia pôsobil v rôznych tlačových a elektronických médiách. Dlhšie obdobie pôsobil ako hovorca Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, vďaka čomu dôverne pozná prostredie, v ktorom sa hlavný dej knihy odohráva.
Môj príbeh
Vždy som chcel písať. Celý život. Skôr než som vôbec vedel čítať. Naozaj. Knihy ma od detstva fascinovali. Ako očarovaný som obdivoval rodičovskú knižnicu. Bola naozaj impozantne rozsiahla. Sľuboval som mame, že všetky zväzky z nej raz prečítam a aj sám nejakú napíšem, aby si ju mohla medzi tie ostatné pridať. Čakala na to dlho, ale dočkala sa. Preto som sa na to, že zasadnem do školských lavíc, nesmierne tešil. Žiaľ, zvládnutím abecedy sa môj všeobecný záujem o školu v podstate skončil. Skutočne dobré známky som nosil domov asi naozaj len zo slohových prác. Nebudem nikoho zaťažovať detailmi mojej búrlivej puberty ozdobenej prepadnutím a dvojkou z chovania, nakoniec som sa predsa ako tak upokojil a vyštudoval žurnalistiku na UK. Lebo som chcel písať. Veľmi som to chcel.
A písal som. Dlhé roky som bol redaktorom Slovenského rozhlasu. Veľa z toho, čo ide neskôr von zvukom sa najprv napíše. Mal som šťastie na relácie, ktoré dávali veľa priestoru autorskej tvorivosti. Na toto obdobie spomínam veľmi rád. Neskôr prišli periodiká, ktoré už taký veľký rozlet neumožňovali. Vtedy som písal len tak pre seba. A potom som už profesionálne nepísal, len rozprával, lebo som sa stal hovorcom istej štátnej inštitúcie. Ľahká cesta k splnenému snu, ktorú lemovalo viac šťastia, než rozumu? Možno.
Život však vie človeku prichystať veľmi veľké a neočakávané pády. Nevyhol som sa im. Ani tým existenčným, ani tým morálnym, ani rozpadu rodiny, ani podnikateľským neúspechom, ani ... . Vyjadrím to radšej inotajom. Boli obdobia, keď som nepil iba vodu, prípadne som jej pil veľmi málo. Nemyslím si, že som bol zlý, či zákerný, určite som taký nikdy byť nechcel. Snáď som bol len hlúpy, možno naivný, primálo empatický voči ostatným. Príliš som žil príbehmi v mojej hlave, primálo ich oddeľoval od reality a nezbadal, že ma zatiaľ ťahá ku dnu ten môj vlastný. Narobil som teda veľa problémov sebe aj iným, naozaj ma to mrzí, niečo málo z toho sa mi podarilo napraviť, iné naprávať skúšam. Stále tu napriek tomu so mnou naďalej budú niektoré hriechy minulosti, s ktorými už neurobím nič, iba sa s nimi budem musieť naučiť žiť a to je niekedy tiež nemalý trest. Ušli sa mi za to všetko nakoniec aj galeje a ochutnal som tvrdú fyzickú prácu za hranicami republiky. Naučil som sa tam jedno. Manuálna drina má liečivé účinky.
Neprestal som písať. Ani vtedy. Mám už toho napísaného toľko, že by som možno už ani písať nemusel, lebo to nikto nikdy nestihne vydať. Hoci pravdou je, že by som to úplne všetko ani nikdy vydať nechcel. Preto píšem ďalej. Vždy sa to dá ešte vylepšovať. Ak tým dokážem urobiť niekomu radosť na pár večerov, budem šťastný. Neprestanem s tým, lebo som nikdy nič iné robiť nechcel. Svojho nie vždy celkom zodpovedného bohémstva sa asi len tak ľahko nezbavím. Z hlúpostí som už ale dúfam definitívne vyrástol. Sňal som z hlavy ružové okuliare a nahradil ich takými, cez ktoré vidno svet v reálnejších farbách.
